K menám, o ktorých sme do týchto chvíľ v živote nepočuli, pristupujeme (či už na odporúčania známych alebo z vlastného popudu) s nádejou, že objavíme niečo nepoznané, zaujímavé. A i keď byť originálny je dnes rovnako ťažké, ako nájsť krave Milke plemenného býka, TEPHRA ukazujú, že originalita nie je vyložene potrebná, ak je daný subjekt v rámci vlastných obmedzených možností aspoň trochu kreatívny. A pokiaľ v prvom prípade si chlapi príliš veľa do batohu nepobrali, v tom druhom už má človek nutkanie neustále sa pohľadom neveriacky presviedčať o krajine pôvodu.

Štyria Nemci pod názvom, o ktorý by ste si pôvodne neopreli bicykel, dokazujú, že sú výnimkou, ktorá v týchto zemepisných šírkach síce bude zrejme skôr potvrdzovať pravidlo, dôležité ale je, že trištvrte hodiny v ich spoločnosti nebude stratou času. Fakt súvisiaci s prvým odsekom, že o originalitu dnes naozaj nepôjde, potvrdzuje skutočnosť, že v ôsmich skladbách môžeme vysledovať inšpiráciu u niekoľkých viac či menej spriaznených telies. Skúste si pustiť takých CALLISTO, keď vaša psychika nie je na nich nastavená. Ak vám myšlienky lietajú inde, nebude to samozrejme fungovať.

No a vtedy potrebujete TEPHRU. Na obhajobu tejto teleshoppingovo pôsobiacej vety priblížim, že ich hudba mi príde technicky podobná napr. zamysleným Fínom, je však prostá ich typických injekčne podávaných „melancho“ dávok a „zasmušilosti“, takže je ideálnym letným obyvateľom vášho prehrávača. Občasne sa dokonca (aspoň u mňa) objavujú podprahové asociácie so vždy dobre naladenými BARONESS, oproti nim sú ale zasa TEPHRA málo „bahnití“, zvukovo oveľa čitateľnejší a nie sú tak okato rozjuchaní.

Neznamená to však, že by Nemci nevedeli spraviť to, čomu sa v akože odborných kruhoch vraví sofistikovaný randál. Presvedčí nás o tom hneď úvodná „Ghost“, ktorá najskôr vyznieva pomerne repetitívne, vo svojej druhej polovici však predvedie, že jej exekútori si vedia s citom profesionála pripraviť streleckú pozíciu a zakončiť. Čo na tom, že v predvídateľnom okamihu, keď presne?

Dobrá nálada vám tiež chýbať nebude – postarajú sa o ňu minimálne dva bezstarostné kolovrátky „Agra“ a „City Immersed In Dust“. Vrelo odporúčam najmä ten druhý, poukazujúci na nezanedbateľnú schopnosť Nemcov zdramatizovať aj búrku v pohári vody – tak trochu zosumarizovaný a zrýchlene vysvetlený vzorec „od prahu počutia k prahu bolesti a naspäť“. Veľmi zábavný výcuc skriptu vlastného každému post-modernému telesu na tvrdej scéne i keď o vrcholy tu ešte nejde.

Keď už takéto „vrcholové“ debaty načínam, za zmienku v tomto smere stoja dva prepracované a (ako to už býva) na prvý pohľad nie práve prístupné kúsky. „How The West Was Lost“ vytvára dojem bezprostrednej nadväznosti na „Agra“, no po energickom úvode, kde sa k slovu vo výraznej miere dostane hardcorový vokál, sa vietor nečakane upokojí a za sugestívneho brnkania sa ocitáme na večerným slnkom zaliatej pláži, kde bosé nohy lenivo omývajú prvé vlnky blížiaceho sa prílivu, pričom záverečný úsek je zasa ladený nepomerne technickejšie. „Deadman´s Path“ potom okrem niekoľkých zmien tempa triumfuje najmä hustým spodkom, na moje veľké potešenie evokujúcim panopticonovských ISIS a s pomaly mohutnejúcou skladbou získavajúcim na význame.

Titulná „Tempel“ uzatvárajúca štartové pole potom znenazdajky prekvapí „motorkárskou“ náladou, sama osebe, umiestnená navyše za jasný vrchol albumu, ale nemá potenciál strhnúť a hrá podobnú úlohu, akú má doskočisko za skokanským mostíkom. K pozitívnej atmosfére kolekcie však sedí a podčiarkuje, že „Tempel“ je albumom pre tie vzácne chvíle, kedy nemusíme brať svet až tak vážne. Muzika to nie je nijako ohurujúca, plynie však veľmi príjemne a nenútene a každý podobne inteligentne a s rozmyslom postavený opus musí potešiť a potvrdiť, že to dnes s tvrdou hudbou nie je žiadna katastrofa.